PODOBENSTVO O ZLÝCH VINOHRADNÍKOCH

Istý človek vysadil vinicu, okolo dal plot, vykopal žľab pod lis, postavil vežu, prenajal ju nájomcom a odcestoval. V určenom čase poslal k nájomcom sluhu, aby od nájomcov vybral podiel z úrody vinice. Chytili ho, zbili a poslali preč naprázdno. Znova poslal k nim iného sluhu. Aj toho zranili na hlave a znevážili. Poslal ďalšieho a toho zabili. Aj mnohých iných, jedných bili, druhých zabíjali. Mal ešte jedného milovaného syna. Jeho k nim poslal ako posledného hovoriac: „K môjmu synovi budú mať úctu.“ Tí nájomcovia si medzi sebou povedali: „Toto je dedič. Nože, zabime ho a dedičstvo bude naše.“ Chytili ho, zabili a vyhodili ho z vinice.

Čo teda urobí pán vinice? Príde a zahubí nájomcov a vinicu dá iným. Ani túto pasáž z Písma ste nečítali: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána: vec v našich očiach obdivuhodná“? A chceli ho zadržať, ale báli sa zástupu. Pochopili totiž, že to podobenstvo povedal o nich. Zanechali ho a odišli. (Mk 12,1-12)

v v v

V Ježišových časoch boli horná časť údolia Jordán a takmer celá Galilea v rukách cudzích vlastníkov pôdy, a preto jej prenajímanie pôvodným židovským osadníkom nebolo ničím neobvyklým. Nájom sa vyberal zvyčajne v období zberu úrody a jeho výška sa pohybovala v hodnote od jednej štvrtiny po polovicu nazbieraného ovocia. Podiel mohol byť vyberaný v podobe ovocia či hroznového muštu alebo aj v zodpovedajúcej peňažnej hotovosti. Povinnosť dávať podiel z úrody sa vzťahoval na každý druh ovocia, zeleniny alebo inej plodiny urodenej vo vinici.

Je historicky potvrdené, že medzi vlastníkmi vinice a jej nájomcami často vznikali konfliktné situácie. Vlastníci vinice mali sociálnu i právnu moc, aby prinútili správcov svojho majetku plniť si povinnosti. Dokonca si najímali žoldnierov, ktorí riešili konflikty násilím. Z tohto pohľadu vlastník z podobenstva vystupuje pokojne a trpezlivo, keďže nereaguje násilím, ale posiela ďalších sluhov a neskôr svojho syna.

V reálnom živote je nepravdepodobné, že by vlastník vinice riskoval život vlastného syna, keďže mu bolo jasné, čoho sú správcovia vinice schopní. Podobenstvo je však voľným literárnym žánrom, v ktorom nie je nutné vysvetliť všetky detaily – to by viedlo k „znásilneniu“ textu – omnoho dôležitejšie je snažiť sa objaviť hĺbku a posolstvo príbehu.

Istý človek vysadil vinicu, okolo dal plot - vinica je symbolom Izraela, plot je symbolom Zákona. Je známe, že najhorlivejší v dodržiavaní Zákona boli farizeji, príslušníci najprominentnejšieho „hnutia obnovy“ Izraela. Predovšetkým im bolo povedané toto podobenstvo, lebo vo svojej horlivosti si začali myslieť, že iba presným dodržiavaním predpisov a prísnou sebadisciplínou môže človek dosiahnuť spásu. Spása sa tak pre nich stávala otázkou presne „vypočítateľnou“, ktorá sa zaobišla bez Božej milosti.

A práve v tomto spočíva problém. Vo svojom podnikaní sa skvele dokázali zaobísť bez svojho pána – až natoľko mali vinicu za svoju vlastnú – že vzali do svojich rúk osud posielaných prorokov a nakoniec aj syna majiteľa vinice, aby sa zbavili dediča. Exegéti sa snažia so zreteľom na historické súvislosti vysvetliť konanie nájomníkov vinice. Pripúšťajú viac možností:

1. nájomcovia si príchod syna vysvetľovali tak, že vlastník je už mŕtvy, a preto prichádza dedič. Zabitím dediča už nikto nebude prekážať, aby si privlastnili pôdu.
2. je dokázané, že vtedajší zákon umožňoval, ak si vlastník nedokázal vymôcť nájom počas štyroch rokov, nájomcovia si mohli majetok ponechať. A keďže vyslanie syna je uvádzané ako štvrté v poradí, predpokladá sa, že k nemu došlo vo štvrtom roku a nájomcovia chceli zabitím syna získať potrebné časové obdobie.

Vyhodili ho z vinice – vyhodenie zvýrazňuje poníženie syna, ktorého nielenže zabili, ale mu odopreli aj právo na pohreb, čo v biblickom chápaní znamená vrchol poníženia. Tento motív nápadne pripomína Ježišovu smrť za múrmi mesta.

            Dej Dostojevského poviedky Veľký inkvizítor sa odohráva v španielskej Seville v 16. storočí – v dobe najstrašnejšej inkvizície. Do tohto času sa rozhodne vstúpiť na zem Kristus. Nie ako ten, v ktorom sa Boh zjaví na konci vekov v blesku vo svojej nebeskej sláve. Nie, to nie. Ale ako ten, ktorý vo svojom nesmiernom milosrdenstve zatúži ešte aspoň na chvíľu vstupom do strašnej ľudskej biedy navštíviť svoje deti: prichádza na zem v podobe ľudskej, v akej chodil medzi ľuďmi tri roky pred šestnástimi storočiami.

            Kristus zostupuje do ulíc mesta – kde včera za prítomnosti kráľa, dvoranov a kardinálov, pred zrakmi nespočítateľných zástupov bolo upálených rozhodnutím „veľkého inkvizítora“ naraz okolo stovky kacírov ad majorem gloriam Dei (k väčšej sláve Božej).

            Objaví sa ticho, nepozorovane, a hľa – všetci ho poznávajú. Naťahuje ruky, aby žehnal a liečil. Ľud plače a bozkáva zem, po ktorej Kristus kráča. Deti sypú pred ním kvety a volajú: „Hosana!“ „Je to on sám, je to on!“ opakujú všetci. Zrazu k nemu s plačom prinesú bielu rakvičku a v nej sedemročné dievčatko, jedinú dcéru istého Sevillčana. Mnohí za dieťa orodujú, a on vidiac vieru, hovorí: „Talitha kumi! Dievčatko, vstaň!“ A dieťa vstáva, držiac v náručí kyticu bielych ruží, ktoré mu vložili do rakvy.

            Ľud jasá... Ale hľa, zrazu námestím prechádza sám „veľký inkvizítor“. Takmer deväťdesiatročný starec, kardinál s vyschnutou tvárou, vpadnutými očami, no iskra v nich ešte horí. Všetko videl, pozoroval to z diaľky – uzdravenia i vzkriesenie dievčatka, ale jeho tvár je zatiahnutá mrakom. Chmúri šedé obočie a jeho pohľad sa blýska zlovestným ohňom. Až taká je jeho sila, že dav sa okamžite rozostupuje pred inkvizítorovými strážami. Tie kladú na Krista ruky a odvádzajú ho do žalára.

            Keď je inkvizítor s Kristom na chvíľu sám, hľadí minútu dve do jeho tváre. Konečne ticho pristupuje a pýta sa: „To si ty? Ty?“ A keď nedostáva odpoveď, dodáva: „Nič nehovor! Mlč! Všetko si už povedal pred rokmi! Prečo si prišiel? Aby si nám prekážal? Prečo rušíš náš kľud, ktorý sme si toľko storočí budovali? Hneď zajtra ťa upálim na hranici ako najhoršieho z kacírov! A tento ľud, ktorý ti dnes bozkával nohy, na jediný môj pokyn sa vrhne k hranici a prihrabe k nej uhlíky... Uvedomuješ si to?“

            Starec by veľmi chcel, aby mu zajatec niečo na to povedal, aj keby to malo byť strašné, trpké. Ale Kristus mlčí. Len zrazu sa priblíži k starcovi a ticho ho bozká na bezkrvné deväťdesiatročné ústa. To bola celá jeho odpoveď. Starec sa otriasol – čosi sa pohlo v kútikoch jeho úst. Otvára dvere a hovorí mu: „Odíď a už sa nevracaj! Už nikdy sa nevráť... Nikdy!“ A púšťa Krista do tmavých ulíc mesta.

            Kristus odchádza. A starec? Bozk horí v jeho srdci, ale on zotrváva vo svojom dovtedajšom presvedčení.

v v v

            Posolstvo Dostojevského Veľkého inkvizítora sa nevzťahuje iba na zlyhania Cirkvi spred rokov, rovnako ako Markovo podobenstvo sa nevzťahuje iba na minulosť izraelského národa a na jeho odmietnutie Krista ako Mesiáša. Oba príbehy majú podobnú myšlienku: Boha vyhlasujeme za „mŕtveho“ a sami si nárokujeme na to, aby sme zaujali jeho miesto. Akoby vinica patrila nám.

            Náš spôsob však je o čosi elegantnejší. Nikoho sa predsa nechceme zbaviť. Napriek tomu Benedikt XVI. v jednom zo svojich zamyslení necháva zaznieť otázku: „Či vari nie je podobenstvo o zlých vinohradníkoch adresované celej Európe, ktorá sa snaží zbaviť svojich kresťanských koreňov a zaplniť svoje morálne a duchovné prázdno ideou o práve na sebaurčenie jednotlivca?“

            Sme svedkami úsilia vyhnať Krista zo spoločnosti, čoho prejavom je aj to, že kresťania sú v mnohých oblastiach stále viac diskriminovaní. Ešte si plne neuvedomujeme, že spoločnosť, ktorá sa chce „zabitím služobníkov i dediča“ (odvrhnutím kresťanských hodnôt) iluzórne zmocniť onej „vinice“, duchovne spustne a nevydá nič viac ako trpké plody.

            Ako kresťanov by nás to nemalo viesť k rezignácii, ale k zamysleniu sa. Veď každý sme svojím spôsobom správcom i robotníkom, o ktorých hovorí Pán v podobenstve. Príde čas, keď vyjde najavo, či sa pokladáme za „strojcov svojho šťastia“ a spoliehame sa výhradne na vlastné schopnosti, inteligenciu a istú životnú skúsenosť alebo či všetko, čo máme a čím sme, považujeme za nám zverené.

            Dokonca ani náš vlastný život nie je „naším vlastníctvom“. Veľmi pekne ideál tohto „správcovstva“ vyjadril svätý Ignác, keď povedal: „Vezmi si, Pane, a prijmi celú moju slobodu, môj rozum a moju vôľu, všetok môj majetok, všetko, čo mám. Ty si mi to dal, tebe, Pane, to vraciam späť. Všetko je tvoje, nalož s tým podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, a to mi stačí.“

(použité zdroje: Komentáre k Novému Zákonu: Marek, homílie o. Richarda Čemusa uverejnené na www.radiovaticana.cz, príbeh spracovaný podľa F. M. Dostojevského, Bratia Karamazovci)